Martina Romanová
absolventka štúdia učiteľstva psychológie a anglického jazyka (1991 – 1995)
vysokoškolský učiteľ v odbore psychológia
Ani netuším, čím vlastne začať, asi však tým, že od malička ma fascinovala práca učiteľky no nikdy by mi nenapadlo (musím si dávať pozor na výraz napadlo mi pretože mám zafixované napadlo ma, na čo ma moja dcéra stále upozorňuje - no je to už asi nezvratné a budem ju tým „napadlo ma“ iritovať do konca života), že tejto profesii zostanem verná 25 rokov. Pre niekoho možno nuda a stereotyp, no pre mňa mnoho nezabudnuteľných zážitkov spojených so šikovnými mladými ľuďmi. Vysokú školu som ukončila v roku 1995 ako absolvent učiteľstva všeobecno-vzdelávacích predmetov v aprobácii Anglický jazyk – Psychológia. Už počas štúdia som aktívne (6 dní v týždni) vyučovala angličtinu v jazykovej škole VAGES, ktorá mi výdatne pomohla v mojej profesii. Strach postaviť sa pred študentov som práve vďaka tejto cennej skúsenosti nemala a mohla si „učenie“ skutočne vychutnávať. Či aj študenti to vnímali podobne, to netuším. Po skončení školy som jeden rok učila na gymnáziu, no zároveň mi bolo ponúknuté zostať učiť na Katedre psychológie, čo som samozrejme neodmietla. Priznávam, že v prvých dňoch som bola značne ustráchaná, no moji bývalí pedagógovia ma brali ako seberovnú, čo mi výrazne pomohlo zbaviť sa obáv a neistoty. Už len s nostalgiou spomínam na naše dlhoročné miesto pôsobenia na Piaristickej ulici, kde sme fungovali v stiesnených podmienkach, v budove v takmer havarijnom stave a s našou nezabudnuteľnou pani upratovačkou. Myslím, že mnohým by som pri jej mene vyčarila obrovský úsmev na tvári.
Ak by som mala zrekapitulovať predmety, ktoré som učila tak na prvom mieste je to moja srdcovka angličtina pre psychológov, ďalej sú to veľmi hodnotné semináre zo psychológie osobnosti a v posledných rokoch sa k nim pridala poradenská psychológia. Samozrejme ten záber je širší, ale toto sú pre mňa predmety, ktorých obsah presahuje aj odborný rámec. Nakoľko aj veda patrí k nevyhnutnej súčasti pôsobenia na univerzite, tak aj tam som nejaký ten čas hľadala, čo by som mohla vnímať ako spojenie príjemného s užitočným. Po „pár“ rokoch sa mi to podarilo asi vďaka vlastnej potrebe zveľaďovať nielen dušu ale aj telo a výskumne prepájam témy športovej psychológie a psychológie zdravia. Neskromne napíšem, že v rámci tohto prepojenia uzreli svetlo výskumníckeho sveta viaceré kvalitné práce (nielen psychologicky, ale aj ľudsky). A vlastne o to v tejto našej profesii vlastne ide. Pomáhať ľuďom nájsť seba, rásť, rozvíjať sa a stávať sa tou najlepšou verziou seba samých. No a by to nebolo len o tejto profesii, lepšie povedané učiteľskom poslaní, tak aspoň pár viet o sebe. Už takmer pol storočia žijem v Nitre, v dome po mojich starých rodičoch s mojimi dvomi dospelými dcérami. Staršia dcéra pred niekoľkými rokmi absolvovala takmer ročný výmenný pobyt v Mexiku a ja som v tom období bola hosťovskou mamou (samozrejme postupne) pre dievčatá z Kanady, Mexika a Argentíny. Bol to rok plný skrytých obáv o dcéru, no na druhej strane mnohých výziev a krásnych momentov, ktoré ma ako rodiča nesmierne obohatili. Odvtedy žijeme zase len v trojčlennom zložení (ak nerátame štvornohých členov domácnosti). Vzhľadom na (nielen môj) temperament je u nás stále veselo a musím priznať, že aj v poslednom, pre mnohých psychicky aj fyzicky náročnom období, dokážeme pre seba vytvárať prostredie, v ktorom sa dá s ľahkosťou zdravo fungovať. Ak by som mala jednou vetou bilancovať (hoci ešte stále dúfam, že mám na to čas) tak by som napísala, že nielen vďaka mojej rodine, ale aj vďaka psychológii žijem život ktorý ma stále niečo nové učí, pomáha mi vidieť zmysel vlastnej existencie a skutočne sa tešiť z každého jedného prežitého dňa.
Jún 2021
