Veronika Kevély (rod. Kováčová)
absolventka učiteľstva psychológie a pedagogiky (2008-2013)
školská psychologička
Pamätám si na jeden výrok, ktorý mi bol prezentovaný na vzdelávaní v nedirektívnej terapii hrou. Rada ho pre svoju univerzálnosť používam v poradenskom procese s rodičmi, ako aj s učiteľmi. Vie byť skvelým podnetom na zamyslenie, nakoľko motivuje k sebareflexii všetkých zúčastnených. Výrok znie: „Nemôžete dať niečo, čo sami nevlastníte“. Často si želáme, aby tí ostatní boli takými alebo onakými a zabúdame pritom, že musíme začať najprv od seba. K tejto reflexii však potrebujeme tých druhých. Som preto vďačná všetkým vzťahom, ktoré boli doteraz toho súčasťou. Ďakujem tým, ktoré ma inšpirovali a podporovali, ale aj tým, ktoré boli pre mňa výzvou a nastavovali mi zrkadlo potrebné k rastu.
Verím, že každý z nás sa už ocitol v takej situácii, kedy cítil a vedel, že je na správnom mieste práve tam, práve v tom čase, obklopený práve tými ľuďmi alebo s konkrétnym človekom. Rozhodnutie študovať učiteľstvo pedagogiky a psychológie mi prinieslo nespočetné množstvo takýchto situácií a mali zásadný vplyv na moje ďalšie smerovanie. Myslím, že som nebola jediná, ktorú nadchli najmä tí učitelia a tie prednášky, ktoré boli inovatívne a v ktorých sa teória prepojila s praxou. Predstavovala som si, ako by som sa popasovala s podobnými problémovými situáciami ja. Náročnosť prednášok a seminárov, ktoré u Vás prebudia zvedavosť a ktoré Vás motivujú hľadať odpovede, sú znakom dobrého vzdelávacieho prostredia. Vždy som milovala prostredie školy, čoraz viac ma však zaujímala jeho dynamika z pozície školského psychológa, než z pozície učiteľa. Školská psychológia pre mňa predstavovala iný typ výzvy a potreba „zmeniť tapetu“ v podobe hlavného mesta bola tiež silná.
Po absolvovaní svojho štúdia na Katedre pedagogickej a školskej psychológie PF UKF som sa preto presťahovala do Bratislavy, zamestnala sa tam v zahraničnej nemeckej škole ako učiteľka v časti materskej školy a prihlásila sa na špecializačné štúdium Školskej psychológie na Katedre psychológie FiF UK. Po získaní potrebnej kvalifikácie som začala pracovať ako školská psychologička práve pre časť materskej školy. V tej dobe (písal sa rok 2015) to bolo ešte stále nevídané, aby mala materská škola svojho vlastného psychológa na plný pracovný úväzok. Nepoznala som nikoho, kto by bol v rovnakej pozícii a priznám sa, nebolo jednoduché vytvoriť potrebné podmienky, ktoré by si táto práca vyžadovala. Človek musí dôverovať sebe a tiež svojmu plánu, svojej vízii, o ktorej je presvedčený, že má význam. Ak si vytvárate pracovné miesto, ktoré je úplné nové pre všetkých kolegov a s ktorým zatiaľ nemá nikto na škole skúsenosť, definovať formu a zaplniť ju obsahom si vyžaduje zmes zodpovednosti, odvahy, kreativity a odbornosti. Časom zistíte, že na presadenie zmien sa potrebujete vyzbrojiť trpezlivosťou a pokora sa už dostaví ako nutnosť.
Ťažisko mojej práce v MŠ spočíva najmä v pedagogicko-psychologickom poradenstve a v individuálnej terapeutickej podpore detí nedirektívnou terapiou hrou. Prostredníctvom intervenčno-preventívnych programov sa zas zameriavam na rozvoj sociálno-emočných kompetencií všetkých detí našej MŠ. Príklad mojej praxe v sebe integruje pedagogiku, ako aj psychológiu. Osobne mám nesmierne rada poradenské rozhovory s rodičmi a individuálnu terapeutickú prácu s dieťaťom. V týchto vzťahoch a interakciách zažívam najviac tých situácií, v ktorých si poviem, že: „tu som správne“ a „rogersovskej“ empatii, akceptácii a kongruencii môže byť, dúfam, učinené zadosť. Tiež je to cesta. Táto práca ma naučila nesmierne veľa o svojich osobných hraniciach, ktoré si potrebujem ustrážiť a o potrebe dôkladnej starostlivosti v rámci svojej psychohygieny, ktorú nesmiem zanedbať. Myslím si, že vzdelávanie v nedirektívnej terapii hrou a vo filiálnej terapii určilo moje smerovanie na najbližšie roky. Ďakujem, že vlastním a ďakujem, že môžem dať. Samozrejme, to všetko s vedomím a pokorou, že niečo nevlastním - dať nemôžem a učím sa to prijať.
September 2021
